Je sobota 18. januára 2020. Po dvoch týždňoch „súmračna“, kedy sa naša najbližšia hviezda neúspešne pokúšala predrať cez oblaky, konečne prišiel slnečný deň, ktorý volal na vychádzku do prírody. Prechádzka vonku je samozrejme fajn, avšak v tomto období si však my, čo žijeme v Bardejove už 75 rokov pripomíname jednu z najvýznamnejších udalostí v jeho novodobej histórii. Tou udalosťou je oslobodenie nášho mesta, ale napokon aj desiatok ďalších východoslovenských obcí, miest a mestečiek v 2. svetovej vojne, ku ktorému došlo 19. januára 1945.
Na pamiatku tejto udalosti sa v uvedenú sobotu už po jedenástykrát konala historická ukážka týchto oslobodzovacích bojov, ktoré v okolitých karpatských horách už od septembra 1944 s nemeckou armádou zvádzali spojene jednotky Červenej armády a 1. Československého armádneho zboru.
Samozrejme, že všetky ukážky sú len hrané fikcie, keďže nášmu mestu (vďaka Bohu a možno aj vďaka zdravému ľudskému rozumu) sa našťastie vyhli zničujúce pouličné boje z iných miest, ktoré ich zmenili na hromadu trosiek. Napriek tomu, alebo práve preto, že v januári 1945 sa v Bardejove v podstate nebojovalo, bojová ukážka je predsa len vhodnou príležitosťou priblížiť význam týchto udalosti aj dnešnej mladej „facebookovej“ generácii, pre ktorú je 2. svetová vojna už len vzdialenou minulosťou.
Po ročnej prestávke, keď dejiskom scénky bolo po dlhšej dobe Radničné námestie, organizátori sa rozhodli presunúť ju späť do hradbovej priekopy na Krátkom rade. Tá totiž umožňuje lepšie rozvinúť dej ukážky aj početnejšie nasadenie pyrotechnických efektov.
Aká teda bola východisková situácia tohtoročnej historickej ukážky? Poďme si ju teda priblížiť trošku bližšie:
Po zasneženej trávnatej ploche lemovanej z jednej strany stredovekými hradbami a z druhej pomyselnou „bránou času“ kráčajú, alebo len tak postávajú či posedávajú postavy v bielych zateplených kabátoch a bundách. Sú to nemeckí vojaci, ktorí využívajú chvíľku mieru na odpočinok. Ten však netrvá dlho, lebo odniekiaľ sa zrazu objavuje ich „kamerad“ v zbraní. Je to tzv. spojka, teda čosi ako poštový kuriér, ktorý prináša rozkaz na ústup. Po krátkej porade veliteľov, ktorí si na mapách overujú miesto budúcej dislokácie, sa celá jednotka zoraďuje do trojstupu, aby pochodovým krokom odišla do tylu.
Z opačnej strany sa krátko začínajú opatrne zakrádať (opäť v bielom maskovaní) dva sledy sovietskych a československých prieskumníkov. S údivom zisťujú, že „Fricovia“ sú preč. S týmto radostným zistením sa vracajú späť, aby túto novinu mohli najprv oznámiť svojim veliteľom, a potom aj ostatným spolubojovníkom. Keď sa správa rozšíri ďalej, prepukne všeobecná radosť a nadšenie, do ktorého sa zapájajú nielen vojaci, ale aj pridružené partizánske „otrjady“ a civilisti.
Do tohto všeobecného veselia zrazu, v tesnej blízkosti radujúcich a objímajúcich sa ľudí, zaznie výbuch. Radosť okamžite vystrieda strach a panika. Kto môže uteká sa skryť, prípadne zaľahne na zem. To vojaci Wehrmachtu (po klamlivom ústupe) v plnej sile útočia na zaskočených spojencov. Tí utrpia prvé zranenia, ale žiaľ aj straty na životoch.
Po prvom šoku sa však krasnoarmejci a Čechoslováci (Česi, Moravania, Slováci, Rusíni a príslušníci ďalších národností, ktorí bojujú v Svobodovej armáde) spamätávajú a nastupujú do protiútoku. Rozpúta sa pravé bojové peklo. Vzduchom svištia nielen guľky a granáty, ktoré s ohlušujúcim rachotom vybuchujú na oboch stranách bojovej línie, ale aj povely a nadávky vojakov. Ranených a mŕtvych neustále pribúda, ale zdá sa, že viac ich začína byť na nemeckej strane. Spojeneckým vojakom sa za cenu značných strát predsa len darí vytláčať Nemcov na pôvodné pozície. Tým nezostáva nič inú len zaveliť „zurück“, a dať sa na ústup. Ten sa však skôr podobá na útek, než na usporiadané sťahovanie sa do vopred pripravených pozícií.
Rad za radom padajú do rúk našich jednotlivé palebné stanovištia nepriateľa, ktorý už nemá dostatok síl, aby sa čoraz silnejšiemu náporu vedel účinne brániť.
Boj sa pomaly, ale isto chýli k záveru. Sovietsky veliteľ neustálym pokrikovaním „davaj, davaj“, burcuje spojencov vpred. To je ten správny čas na záverečný drvivý nápor, ktorý odštartuje mohutné „urá“. Po tomto ataku sa zlomia aj posledné zvyšky nemeckého odporu. Tí, čo prežili sa vzdávajú. Poniektorí sú však krátko nato zastrelení, ďalších odvádzajú spojenci do zázemia, aby tu vyčkali na svoj ďalší nelichotivý osud.
Znova prepukne jasot. Na rozdiel od toho prvého, tentoraz už oprávnený. Nepriateľ je porazený, teda aspoň na tomto úseku frontu. Ukážka sa končí. Plastové červeno-biele pásky, ktoré ako symbolická časová brána oddeľovali „reneactment“ vojakov z roku 1945 od bardejovských divákov z roku 2020, padajú na zem pod náporom záujemcov o vypálené nábojnice. Kto je rýchlejší a má viac šťastia, ten si ich nazbiera viac, ostatní sa musia uspokojiť aspoň s jednou či s dvomi.
Ukončením scénky mŕtvi vojaci zrazu ožívajú, zranení sú zase zdraví a z nepriateľov na život a na smrť znova kolegovia a priatelia.
Na členov klubov vojenskej histórie (KVH) však čaká ešte jedná povinnosť. Opäť sa musia riadne po vojensky zoradiť, aby sa zúčastnili na slávnostnom odovzdávaní diplomov a spomienkových predmetov, ktoré pre nich pripravili organizátori podujatia. Popri Mestu Bardejov nimi boli dva partnerské kluby: KVH Krasnogvardejci z Košíc a náš bardejovský.
Diplomy a darčekové tašky dostali všetky KVH, bez ohľadu nato, koho v ukážke reprezentovali, keďže všetci majú spoločné nadšenie pre vojenskú históriu. Celkove ich tento rok prišlo do Bardejov 18, zväčša z rôznych kútov Slovenska, ale aj tri z Poľska, teda spolu 114 účastníkov. Medzi nimi bolo aj niekoľko členov „nežnejšieho pohlavia“, pokiaľ sa ešte môže v dnešnej „rodovo vyváženej“ dobe takýto výraz použiť.
Okrem predstaviteľov bardejovského KVH a vedúceho oddelenia kultúry mestského úradu Martina Chomu, ocenenia zástupcom jednotlivých klubov odovzdával Artem Fecko, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Bardejove. Zabudnúť samozrejme nesmieme ani na Michala Jakubca z Trebišova, ktorý už od roku 2010, kedy sa táto historická freska konala po prvýkrát, pútavým spôsobom každoročne komentuje ich priebeh.
Súčasťou podujatia bola aj „blší trh“, ktorý bol neustále obliehaný záujemcami o vojenské predmety a suveníry. Popri originálnom armádnom vybavení, sa tu dali kúpiť aj rôzne imitácie skutočných zbraní, ako aj vojenské odznaky či všelijaké kuriozity.
Autor: Mgr. Ľuboš Roman
