Spomienky sú jediným bohatstvom, ktoré nám už nikto nemôže vziať. Každý si rád pripomenie príjemné chvíle svojho života z minulosti. Niekedy nám peknú spomienku privanie vôňa, pieseň, pohľad na známe miesto v prírode, v meste… a niekedy aj oblečenie, ktoré je veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Vždy odzrkadľovalo dobu, v ktorej ľudia žili.
Základná škola na Komenského ul.23 si tento rok pripomína 40. výročie svojho vzniku. Je 40 rokov veľa, či málo? Mnoho vecí sa za ten čas zmenilo. Od metód výchovy a vyučovania až po oblečenie. My, ktorí máme mladší rok narodenia si uvedomujeme, že v obliekaní sa móda občas vracia a to, čo sa dnešným teenagerom zdá ako absolútna novinka – to tu už niekedy bolo.
Preto sme sa rozhodli, že si v škole pripravíme spomienkový RETRO deň. Učiteľky, čo si na dne skrine uchovali staršie kúsky kedysi obľúbeného oblečenia a ešte sa doň zmestili, okúzlili. Mnohým deťom pomohli ich mamičky a babičky. Dievčatká prišli „vymašličkované“, chlapci v pekných flanelových košeliach…pekné boli aj času odolné kabelky, tašky, či bižutéria.
No nie len oblečenie bolo v tento deň nosným prvkom. Učitelia pripomenuli svojim žiakom, ako prebiehal vyučovací proces kedysi. Mnohí si vyskúšali sedenie na hodine s rukami za chrbtom.
( Možno aj to je dôvod, prečo niekedy deti netrpeli skoliózami, kyfózami, lordózami a inými vývinovými poruchami chrbtice v takom veľkom počte ako dnes).
Rodičia sa s deťmi 1. stupňa rozlúčili už pri dverách školy. V súčasnosti mnohí nosia deťom tašky až do triedy, prezúvajú ich, vykladajú učebnice na lavicu, riešia banálne spory medzi „Janíčkom a Marienkou“ …A to nie len v prvej triede! Takto chceme naučiť deti samostatnosti? Kedy sa naučia riešiť si svoje detské spory samy? Kedy sa naučia, že je normálne sa pohnevať a je aj normálne sa pomeriť a odpustiť si? Deti by to hravo zvládli, keby všetko za nich neriešil a niekedy aj veľmi nevhodne nevyriešil niekto veľký a mocný. Nehrozí tu riziko, že sa takto naučia celý život spoliehať sa na VEĽKÝCH a MOCNÝCH?
Reakcie rodičov na požiadavku, aby nechali svoje dieťa ísť samo do triedy, lebo ešte pred 20-timi rokmi to bolo absolútne prirodzené, boli rôzne. Od veselého akceptujúceho úsmevu, v jednom prípade aj s komentárom: „Kedysi boli rodičia rozumnejší“, až po reakciu mladej mamičky: „Ale môj syn by mal z toho stres…“ Nuž, čo dodať….
Veselé boli hodiny telesnej výchovy. Učiteľky pripomenuli deťom staré hry, ktoré sa bežne hrávali cez prestávky: „skákanie cez gumu“, hru „Panák“, na rad prišli aj švihadlá a lopty. Nezabudli sme ani na chodenie v kruhu po chodbe cez veľkú prestávku, vetranie prázdnych tried týždenníkmi. V školskej jedálni sme tiež sprísnili disciplínu a odrazu sme jedli v oveľa tichšom – príjemnejšom prostredí. Pochutili sme si aj na tradičnom školskom obede.
Nie všetko, čo zostalo už len v spomienkach nás – skôr narodených bolo zlé, patrí do zabudnutia a už sa na nič nehodí. Možno by sme mali niektoré veci „oprášiť“ a vrátiť do života. Medzi iným možno aj menej egoizmu, viac tolerancie, empatie… Verím však, že tak ako móda v oblečení sa po čase vracia, len sa menia materiály, tak sa vrátia aj mnohé správne postoje a výchovné metódy , len s inými ľuďmi.
Nakoniec sme skonštatovali, že to bol pekný, veselý a príjemný deň. Spomienkový.
Mária Peláková
